Svojou aktivitou už prekonávajú aj bývalú pomocnú stráž verejnej bezpečnosti z čias socializmu. Istý mimovládny „výskumný pracovník“ zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) Dušan Fischer však posunul latku do nového levelu. O tom čo sa stalo informoval redakciu čitateľ.

Mimovládkar v nedeľu večer navštívil svoj obľúbený obchodný reťazec Billa. Obchod bol prázdny a dve predavačky neprejavovali nadšenie, že musia za minimálnu mzdu sedieť v nedeľu večer v prázdnom obchode, na rozdiel od neho, ktorý v nedeľu pracuje rád. Venuje sa analýzam ruskej hybridnej vojny, respektíve spriada o nej svoje “odborné” spravodajské úvahy.

Šomranie predavačiek si náš mimovládny „aristokrat“ vyložil ako pohŕdanie jeho osobou. O to viac, keď sa v jeho prípade jedná o osobu, ktorá za 30 strieborných háji práve záujmy zahraničných korporácii, na ktorých pracovné podmienky ženušky šomrú. Nemožno sa preto diviť, že ho v tej chvíli napadla vec, každému mimovládkarovi najprirodzenejšia a to- nahlásiť ich zamestnávateľovi, že si nevážia prácu v zahraničnom reťazci! Ostatne, o svojej traume podrobne píše sám:

Som na ceste do práce. Nesťažujem sa. Mám rád svoju prácu, aj keď do nej niekedy treba chodiť v nedeľu večer. Deti mi doma neplačú, knihy ma počkajú, Patrioti už tento týždeň odohrali, dokonca aj dažďu som sa vyhol. Po ceste som sa zastavil v Bille. Tešil som sa, že je moja obľúbená predajňa v Tatra centre konečne po rekonštrukcii. Bolo v nej asi 5 ľudí a dve zamestnankyne pri pokladniciach. Jedna z nich sa začala sťažovať, sotva som začal vykladať tovar na pás:

Z: “Otrasné, takto dlho nechať otvorené. Celá budova je zatvorená, len my tu musíme trčať. Veď sem nikto teraz nechodí.”

Ja: (priblblo sa usmievam, snažím sa byť naoko empatický, uvedomujúc, že som fyzicky prítomný)

Z: (otočí sa ku kolegyni) “Pozri sa, nikto tu nie je a my musíme robiť.”

Ja: (tridsiatu sekundu agresívnou gestikuláciou naznačujem, že budem platiť kartou, fakt som asi duch)

Z: “No ja neviem, či sa im to oplatí takto nás tu držať, keď som vôbec nikto nechodí.”

Ja: (odchádzam nepovšimnutý bez pozdravu z predajne)

Tak schválne, či dobre mierená sťažnosť nedonúti vedenie Billy položiť si otázku, či sa im oplatí takto držať jednu nevďačnú a neslušnú zamestnankyňu navyše.

Zaujímavé je, kto každý jeho konanie podporil. Ako prvý sa ozval predseda správnej rady Centra pre otvorenú politiku v tom zmysle, že v zahraničí (na Západe) by to bolo niečo nemysliteľné. Na reakciu či už videl niekde na západe, aby boli obchody v nedeľu večer otvorené už reagovať nevedel. Ďalší člen „pomocnej stráže VB“ mu dáva adresu zamestnávateľa, kde ich má nahlásiť. Fischer mu sklamaný kopíruje odpoveď Billy, „že prípadom sa budú zaoberať.“ Zrejme očakával od Billy väčšiu pružnosť pri rozväzovaní pracovného pomeru, avšak nájsť náhradu pri takej mzde, akú reťazce vyplácajú predavačkám, asi nie je jednoduché.

Udanie ocenila aj Irena Biháryová zo združenia Ľudia proti rasizmu a čerstva členka Progresívneho Slovenska. Fischerov počin však našiel fanúšikov aj v radoch RTVS, Hanzelova, Jaco, Jančkárova…

Výskumný pracovník Dušan Fischer skúma, ako Rusko podkopáva dôveru občanov v demokratické inštitúcie. Podľa neho za narastajúcou nespokojnosťou ľudí s politikou EU, či neochotou prijímať migrantov sú ruské naratívy, ktoré šíria dezinformačné weby.

„Rusko sponzoruje protidemokraticky element, čo je vidieť keď sa extrémisti zo Slovenska a extrémisti z Maďarska spoja proti migrantom. Pritom za normálnych okolnosti by mali stáť proti sebe, len Putinovi sa podarilo vytvoriť takú zvláštnu koalíciu, že nenávisť voči nejakej skupine ľudí ich vlastne spája.“

Fischer tvrdí, že Rusko financuje Mariana Kotlebu. Túto hypotézu, ktorú šírili proamerické dezinformačné weby ako SME a Denník N, vyšetrovala NAKA, ktorá vyšetrovanie ukončila s negatívnym výsledkom.

Časť jeho hybridných analýz, kde mu vynikajúco sekunduje aj neznáma moderátorka, si môžete pozrieť tu:

Zdroj: 1