Autorom je Bernard Ravet, muž, ktorý 15 rokov pôsobil ako riaditeľ troch rôznych škôl v tzv. „ znevýhodnených štvrtiach“ Marseille. Ravet, ktorý odišiel v roku 2015 do dôchodku a nie je už viac viazaný klauzulou mlčanlivosti, sa rozhodol prehovoriť o šokujúcich pomeroch, ktoré ovládli školy v Marseille (a určite nie len tam) a nepochopiteľnú kapituláciu francúzskych úradov pred islamským radikalizmom.

Denník Le Figaro venoval výpovedi bývalého riaditeľa samostatný článok, v ktorom sa zamýšla nad nečinnosťou zodpovedných orgánov pred rastúcim moslimským náboženským fanatizmom. “Je potrebné skončiť so zákonom mlčanlivosti o náboženských dopadoch na niektorých školách… Fanatizmus klope na dvere desiatok zariadení… vnucuje svoje symboly a normy v priestoroch školy, na školských dvoroch, v jedálňach, v bazénoch,“ cituje denník bývalého riaditeľa školy.

Ravet vo svojom diele vysvetľuje, že dlho bol ticho kvôli tomu, aby dodržal povinnosť diskrétnosti a zo strachu, že bude obvinnený z islamofóbie alebo plíživého rasizmu.

Ravetovej knihe sa venuje aj týždenník Valeures actuelles. Skúsenosti bývalého riaditeľa popisované v knihe označuje za hrozivé. Nadávky ženským členkám učiteľského zboru do pobehlíc, kvôli tomu, že nosia sukne a hádzanie do nich plechovkami, bradatí drogoví díleri v blízkosti škôl uisťujúci, že ich činnosť nie je nekonzistentná, pretože „užívatelia nie sú moslimovia a drogy zabíjajú neveriacich, čo je v súlade s islamom“.

Podľa Raveta v roku 2000 zhruba polovica žiakov bola nútená dodržiavať ramadán. V roku 2013 to už však bolo až 90-95%. Žiačky, ktoré skladajú svoje závoje až na poslednú možnú chvíľu, separácia chlapcov a dievčat na niektorých predmetoch, kvôli rešpektovaniu moslimských noriem, výnimky z kurzov plávania, masívne absencie žiakov počas moslimského sviatku Aïd, takže výuka vôbec nie je možná… aj to je obrázok dnešného Francúzska.

Ravet uvádza, že personál školy je neustále pod tlakom rozličných požiadavok a vyhrážok. Čo je však najviac šokujúce na tejto situácii, je prístup nadriadených orgánov, ktoré namiesto podpory vedenia škôl a uplatnenia zákonov, vedome kryjú tieto radikálne pomery. Ravet uvádza, že nepísaným pravidlom v týchto školách je „nerobiť vlny“. Bývalý riaditeľ verí, že vedenie škôl je vyberané podľa schopnosti zakrývať podstatu problémov. Ako príklad uvádza predstaviteľov škôl, ktorí sa po násilnostiach “bezostyšne postavili pred kameru a tvrdili, že ich zariadenie nemá vôbec žiadny problém a nechápu čo sa stalo.”

Niektorí riaditelia škôl už úplne rezignovali na toľko ospevovanú a proklamovanú laicitu vo verejných zariadeniach. Príkladom je vedenie školy, ktoré počas ramadánu nechalo nainštalovať špeciálnu miestnosť s video materiálom pre žiakov počas obeda.

Šokujúci je aj spôsob, akým zodpovedné orgány „riešia“ vzniknutú situáciu. Už v roku 2004 upozornil generálny inšpektor Jean-Pierre Obin na pomery, ktoré dnes popisuje vo svojej knihe Ravert. Namiesto toho, aby zodpovedné úrady prijali adekvátne opatrenia, celú správu zamietli pod koberec a inšpektora obvinili z islamofóbie…

Zdroj: 1