Vyhlásenia viacerých vedcov o zmene zemských pólov sú známe už niekoľko desaťročí. Avšak napriek skutočnosti, že mnohé z nich majú teoretické dôkazy, žiadnu z týchto hypotéz nie je možné overiť experimentálne. Z histórie vedy sú známe príklady, keď sa v procese testovania a experimentov vedci stretli s javmi, ktoré idú proti všetkým skôr prijatým vedeckým teóriám.

Presne taký objav uskutočnil sovietsky kozmonaut Vladimír Džanibekov počas svojho piateho letu na palube „Sojuz T-13“ a orbitálnej stanici „Salut – 7“ (6.6. – 26.9.1985). Obrátil pozornosť na efekt nevysvetliteľný z hľadiska modernej mechaniky a aerodynamiky. Efekt odhalila obyčajná krídlová matica. Kozmonaut si všimol pri sledovaní jej letu v priestore kabíny zvláštne črty jej pohybu.

Ukázalo sa, že pri pohybe točiaceho sa telesa v beztiažovom stave po presne vymedzenom časovom úseku sa mení os rotácie tak, že sa predmet otočí o 180 stupňov. Pri tom ťažisko telesa pokračuje v rovnomernom priamočiarom pohybe. Ešte hneď pri objavení tohto javu kozmonaut vyslovil domnienku, že toto „podivné správanie“ je reálne aj pre našu planétu, ktorá sa taktiež pohybuje rotačným pohybom v beztiažovom stave. Takže môžeme nielen predpokladať zmeny v budúcnosti, ale aj prehodnotiť globálne kataklizmy v minulosti na Zemi.

Prečo sa tak dôležitý objav držal v tajnosti? Pretože pozorovaný efekt zmietol veľa skôr stanovených hypotéz a umožnil pristupovať k problému z inej strany. Situácia je unikátna, keďže experimentálny dôkaz hneď stanovil aj hypotézu. Pre vytvorenie spoľahlivej teoretickej základne ruskí vedci boli nútení revidovať rad zákonov klasickej a kvantovej mechaniky.

S dôkazmi pracoval veľký kolektív špecialistov z Ústavu problémov mechaniky, Vedeckého technického centra pre jadrovú a radiačnú bezpečnosť a Medzinárodného vedeckého technického centra kozmických objektov. Trvalo to viac ako desať rokov.

Chvíľu sa predpokladalo, že tento jav má iba vedecký záujem. Až v okamihu, keď sa podarilo teoreticky dokázať jeho legitimitu, objav získal svoj praktický význam. Bolo dokázané, že zmeny osi rotácie Zeme nie sú iba tajomnou hypotézou archeológie a geológie, ale zákonitými prírodnými udalosťami v histórii planéty. Štúdium tohto problému pomáha vypočítať aj optimálny časový rámec štartov a letov kozmických lodí. Stáva sa jasnejšia povaha takých prírodných javov ako sú tajfúny, hurikány, záplavy spojené s globálnymi zmenami atmosféry a hydrosféry planéty.

Objav efektu Džanibekova sa stal impulzom k rozvoju absolútne novej oblasti vedy, ktorá sa zaoberá pseudokvantovými procesmi, to znamená kvantovými procesmi, ktoré sa vyskytujú v makrokozme. Vedci vždy hovoria o nejakých skokoch v súvislosti s kvantovými procesmi. V laseri alebo reťazových reakciách procesy prebiehajú náhle. To znamená, že pred začatím sa všetko opisuje jednými rovnicami, po skončení úplne inými a o procese sú nulové informácie. Verilo sa, že toto všetko sa deje iba v mikrosvete.

Vedúci oddelenia prognóz prírodných rizík Národného výboru pre ochranu životného prostredia Viktor Frolov a zástupca riaditeľa Vedeckého výskumného centra kozmických objektov Michail Chlystunov vydali spoločnú správu. V tejto správe o efekte Džanibekova informovali svetové spoločenstvo. Vyhlásili, že z morálnych a etických príčin by bolo zločinom skryť pred ľudstvom možnú hroziacu katastrofu. Ale teoretickú časť vedci zatiaľ držia v tajnosti, pretože je priamo spojená aj s možnosťami prognózy prírodných procesov.

Zdroj: 1